Mystérium anglických členov 1

Ak ste sa niekedy pokúšali naučiť po anglicky, určite ste sa skôr či neskôr stretli s javmi záhadne nazývanými ´určitý a neurčitý člen´ (eng. the definite/indefinite article). Každý väčšinou rýchlo pochopí, že neurčité členy sú a/an a určitý zasa the. Ale ako a kde ich použiť? Treba to vôbec? Čo to je, načo to je, a kto to vlastne vymyslel? Koniec-koncov, to použitie si predsa nikto nedokáže zapamätať. Alebo áno?

Dnes mám pre vás zlú i dobrú správu. Bohužiaľ, správne používanie členov je nevyhnutné, ak chcete, aby vás adresát pochopil. Na druhej strane, naučiť sa to nie je ani zďaleka nemožné a s trochou praxe to dokážete aj vy. Keďže však slovenčina funguje odlišným spôsobom, chce to najprv správny návyk. A keďže v Language Bistre sme vám vždy k dispozícii, tento utorok vám ponúkam prvý diel blogu sústredeného na vysvetlenie použitia anglických členov.

Člen je vo svojej základnej podstate slovo, ktoré používame pred podstatným menom, aby sme naznačili, či sa jedná o niečo konkrétne alebo všeobecné. Nakoľko to isté anglické slovo častokrát funguje ako sloveso, podstatné meno či prídavné meno zároveň, členy nám navyše pomáhajú pochopiť vzťahy medzi jednotlivými slovami vo vete, a tak z nej poslucháčom umožňujú priamo vyvodiť ucelené myšlienky.

V angličtine podstatné meno v jednotnom čísle len veľmi zriedkavo stojí osamote bez ďalšieho slova, ktoré by ho užšie špecifikovalo. Práve tejto funkcii slúžia členy a/anthe, ale aj slovíčka ako my, his, our, Mary´s, some, this, that, both atď. Preto, ak si nie ste istí, určite radšej povedzte nejaký člen, než žiadny. Vypestujete si tak od začiatku správny návyk a navyše je väčšia šanca, že budete mať pravdu.

A ako sa rozhodnúť, ktorý zvoliť?

A/an

Jedná sa o neurčitý anglický člen. A patrí pred podstatné meno začínajúce na spoluhlásku, napr. woman, zatiaľ čo an patrí pred podstatné meno začínajúce na samohlásku, napr. an apple.

A/an pôvodne znamená ´jeden´.
The man walked a kilometre. = The man walked one kilometre.
Preto si neurčitý člen zvolíme vždy vtedy, keď hovoríme o jednom z mnohých, a nezáleží nám na tom, ktorý z tých mnohých to bude.
Napríklad:
The man walked into the room and sat down on a chair. (Muž vošiel do izby a sadol si na stoličku.) = V miestnosti bola viac než jedna stolička. Muž si sadol na jednu z nich, ale rozprávača nijako bližšie netrápi, ktorá presne to bola – či tá pod oknom, alebo tá ružová, alebo nebodaj tá drevená, ktorú minulý týždeň potiahli plyšom.

Podľa tejto istej logiky neurčitý člen použijeme, keď o sa o niečom zmieňujeme po prvý krát v danej konverzácii.

Napríklad:
There was a woman in the room. (V miestnosti bola žena.) = Aká žena? Ešte nevieme. Zatiaľ je to záhadná, bližšie neurčená žena, o ktorej sa niečo viac dozvieme buď v nadchádzajúcej konverzácii, kde sa už stane určitou, alebo dokonca vôbec.

Neurčitý člen tiež často funguje vo význame ´nejaký´(keďže jeden z mnohých, tak nám je vlastne jedno, ktorý)
Napríklad:
I have a problem. (Mám problém.) = Keďže mám jeden problém zo všetkých možných problémov, je to vlastne nejaký problém. A preto táto veta vo väčšine prípadov znie oveľa prirodzenejšie, než I have one problem.

 

O určitom člene the a o kontraste medzi a/anthe si viac povieme budúci týždeň. 🙂

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů